Vianoce s rybárom

Vianoce bývajú u nás veselé. Musím však upozorniť, že manžel – technik – je veľmi zručný pri oprave navijakov a výrobe mušiek, ale domáce práce mu nejako nejdú od ruky. Asi ich považuje za nedôstojné športového rybára. Z rýb zje jedine prvého pstruha, posledného lipňa, vianočného kapra, údenú makrelu a sardinky.
Vianočného kapra chodí kupovať sám, pretože tomu najviac rozumie. Pred časom mu vadilo, že pri kadi s rybami bol terčom vtipkovania – kde má udicu a ako to že ako rybár ide kúpiť kapra. Aby nebol terčom ďalších rýpaní do jeho rybárskej cti, rozhodol sa že pôjde rybu chytiť sám. No pre istotu som kúpila mrazené filé.
Obyčajne sa u nás večeria o šiestej. Tento zvyk je ešte z doby, kedy deti boli malé a nemohli sa dočkať darčekov. Pretože mali otca radi a jeho rybárčenie chápali ako niečo posvätné, čo k nemu neodmysliteľne patrí.
Šiesta hodina a otca nikde. O siedmej už mali starosti, či sa mu niečo nestalo. O pol ôsmej sa vrátil šťastný a my s ním. Kapra nemal, ale krásnu šťuku. Ihneď som sa pustila do jej prípravy a spolu so šalátom sme začali slávnostnú večeru.
Ale ako sa hovorí : Nešťastie nechodí po horách ale aj po rybároch, v krku mu zostala jedna uviaznutá kostička. Rýchlo volať lekára a tíšiť rybárove muky prikladaním studených obkladov na krk.
Domov sa vrátil z ambulancie kde si na vlastnom tele odskúšal ako chutí peán, ktorým vyťahuje rybám háčiky až o tri hodiny. Rozprával tíško, ale my sme dobre rozumeli. „ Radšej kúpiť kapra ako chytiť šťuku…“

Manželka rybára