Devätnásť a polka

PÍP, PÍP, PÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍIÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍP. Vybieham zo spacáka, chytám pravú udicu do rúk a sekám. V tom to prišlo. Ťah, aký som ešte nezažil. Ryba si to šinie z druhej strany rieky hore prúdom k môjmu brehu. V okamihu mi vymotáva väčšie množstvo vlasca, pričom nemám ani najmenšiu šancu v tejto chvíli tomu zabrániť.

Keď je už na mojej strane, vlasec sa mi zachytáva najprv do ovísajúceho stromu po mojej pravici a potom do kríka vzdialeného takých 60 metrov. Zviezla sa síce o kúsok dolu prúdom, ale vlasec tam zostal zachytený a ryba v ten moment jemne špliecha o hladinu a ukazuje pritom obrys chrbtovej plutvy. Kričím na parťákov z teamu, ktorí chytajú dolu prúdom, nech rýchlo prinesú čln, ktorý majú našťastie zo sebou.

Ten jemný šplechot ryby ma trocha zmiatol a poviem z brucha to je tuším mrena, pritom si neuvedomujem, aký brutálny ťah vyvinula.

 

Podberák na brehu

Ondrej dáva na vodu fishunter, sadáme obaja doň – a zabúdame podberák. Vyrážame na vodu, strhávam niekoľkými pohybmi môjho Sportexu vlasec z prevísajúceho stromu, kde sa zachytil na viacerých miestach do konárov a lístia. Adrenalín mám na stodesiatich percentách, len to tak vo mne vrie. Ondrej vesluje o dušu a ja dovíjam zostávajúce metre vlasca po krík, na ktorom zostal visieť. Po chvíľke snahy je však voľný.

No ja zisťujem, že sa ryba sa dostala do nejakej prekážky pod vodou v miestach, kde predtým špliechala o hladinu. Asi nejaký strom, konár alebo kamene. Po krátkom ťahu montáž povoľuje, no ryba tam stále je a ja ju začínam zdolávať na voľnejšej vode. Poriadne sa opieram do dva a trištvrte librového efbécéčka a zdvíham ju k hladine. Vynára sa hlava pekného kapra.

Hovorím Ondrejovi rýchlo k brehu a kričím na Michala, nech nachystá podberák, že je to pekný kapor. V duchu si nadávam, prečo sme ho nezobrali, taká školácka chyba. Pri brehu Mišo pridŕža čln, ja vystupujem Ondrovi dávame podberák. Po krátkom boji je tam!

 

Ondrej zdvíha kapra z vody a pokladá na poliatu podložku. Keď vidím to nádherné, veľké, šupinaté telo, neverím vlastným očiam. A keď si uvedomujem akého súpera som zdolal, kričím na plný hlas od radosti. Tak toto som vážne nečakal. A že mrena… Rýchlo kapra meráme a vážime – 98 centimetrov a 19,5 kilogramov čistej váhy. Ešte pár fotiek na pamiatku na brehu a vo vode, potom trocha posledného pokochania tej krásy a kapor pomaly pláva späť do svojho živlu. Už ani nenahadzujem a vychutnávam si tú pohodu v prírode.

 

Pád predznamená úspech

Ale ako to vlastne začalo? Myslím, že to bolo v stredu okolo dvanástej hodiny v noci, keď šúľam kamošovi do roboty boilies. Vonku prší a v tom mi prichádza stručná smska od Ondreja : Mišo kapor 99 cm a 16 kg. Vytáčam Ondrejove číslo a prehadzujem s ním pár slov o tomto krásavcovi. Dohodneme sa, že zajtra po robote prídem za nimi, nech mi podkŕmi miesto. Dováram 10 kilogramov boiliesu a idem spať.

Na obed idem do roboty, kde som ako na tŕní, stále rozmýšľam nad čím iným ako nad rybami. Sem tam nejaký telefonát s chalanmi, ktorý chytili ešte jedného päťkiláča. Poprosili ma, aby som im zobral nejaké boiliese, že im dochádzajú.

Večer rýchlo upaľujem domov. Doma niečo pod zub, prezliekam sa, balím veci. Dávam batoh a všetko potrebné na moped. Cez plece prehodím puzdro z prútmi a brašňu s fotoaparátom. Je už tma. Rozšľapávam strojovňu a vyrážam na pár kilometrovú cestu, ktorá až po les prebieha v pohode. No v lese je plno blata, šmykľavý íl. Idem pomaly, už som skoro vonku z lesa ,no vtom sa mi predné koleso šmýka, moped padá na zem, ja s ním a zaborím zápästia v pokľaku do blata. Nadávam ako pohan a utieram si ruky o nohavice. Skoro nič nevidím, lebo moped zhasol. Našťastie nosím v kapsy čelovku, ktorú si dávam hneď na hlavu a zapínam. Všetky veci mám v poriadku, okrem toho že sú od blata. Zdvíham moped, no nemám šancu ho v tom blate rozšľahať ani roztlačiť. Tak ho niekoľko metrov tlačím až pokiaľ nie je tráva, kde sa mi ho podarí nakopnúť. Ešte niekoľko sto metrov a som na mieste.

 

Kombinácia s peletou

Vítam sa s chalanmi a rozprávam o parádnom priebehu cesty. Tí sa smejú a ja s nimi. Mišo má v ten moment záber a vyťahuje krásnu 4,5 kg mrenu na boilies. Robím dve fotky a púšťam sa do vybudovania tábora. Vybaľujem stojan, signalizátory a prúty. Na vlasec navíjam 50 mm silon, kvôli kameňom. Dávam olovo 130 gramov gripu. Nadväzec robím zo splietanej šnúrky Super skin od Sufixu na ktorej odstraňujem povlak po celej dĺžke. Takto mi vzniká jemnejšie šnúrka, len husto spletaná. Ako háčik dávam č.4 Kamassan, ktorému verím. Vlas robím na väčšiu boilu priemeru okolo 30 mm. Háčik viažem bezuzlovo a nadväzec ukončujem obratlíkom od ichthysu. Na vlas nastražujem spomínanú 30 mm guľu, ktorú chcem vyskúšať. Možno veľkosť pomôže k peknému úlovku. Na druhú udicu dávam rovnakú montáž, len ako nástrahu volím menšiu boilu ovocnej príchute.

Jednu udicu z menšou boilou nahadujem do ľavej strany pár metrov od brehu do dvojmetrovej hĺbky. Pravá udica s mega boilou ide k protiľahlému brehu hneď nad prevísajúce vŕby, ku kameňom do jamy, ktorá sa zvažuje z dvojmetrovej hĺbky do dva a pol metra pred jeden menší krík. Napínam vlasce, prikrmujem pár guľôčkami a idem za chalanmi pokecať. Po chvíli sa lúčim a idem si ľahnúť.

 

Ráno okolo pol siedmej ma budí signalizátor na mega boilu. Tak predsa. Sekám a cítim menší odpor, je to 20 centimetrový jalec. Som z toho trocha sklamaný, ale nevadí, troška vzrušenia nezaškodí. Nakoľko som boile dal chalanom spolu s tými veľkými, tak šiahnem do vedierka, kde mám nadipované gule. Vyťahujem dózu, v ktorej je dip s príchuťou mušľa. Napichujem na ihlu jednu 20 milimetrovú boilu a k nej dávam halibut peletu a všetko to ešte ponáram do dipu. Hovorím si vyskúšam a uvidím. Nahadzujem na to isté miesto a idem si ešte ľahnúť. Snažím sa ešte zaspať a v tom PÍP, PÍP, PÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍIÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍÍP

 

Pozri aj: Osud tlamky
Pozri aj: Peter Slivka: Rekordný úlovok si treba zaslúžiť