Váh – lepší ako Maďarsko

Hurá do Maďarska, znie často heslo moderného lovca kaprov na Slovensku. Tri udice, lepšia klíma, príjemní ľudia a hlavne veľké ryby v jazerách či rybníkoch – kto by odolal? A tak nezostáva nič iné ako zbaliť auto, vybaviť dva týždne dovolenky a vyraziť.

Dá sa to aj doma

Možno som divný, ale Maďarsko ma vôbec neláka. Viac ma to baví na Váhu neďaleko rodiska, kde sme si všetci odkrútili naše rybárske začiatky. Miestne slepé rameno kanála totiž skrýva “maďarské kapry”. Zaručene ich tam pláva dostatok.

Prvý krát sme ho skúsili uprostred leta pred štyrmi rokmi. Kapríci brali výlučne medzi druhou a piatou hodinou ráno. Bohužiaľ toho najväčšieho sa mi podarilo utrhnúť. Kolega Peťo Juríček sa síce podujal celú noc striehnuť pri vode, pri zábere ho však museli budiť rybári z druhého brehu. Výsledkom bol ďalšia utrhnutá veľká ryba, naviac stojan aj s udicami skončil vo vode. A tak naj úlovkom bol osemkilový kaprík. Väčšina záberov bola na mäsové boilie, jedna ryba zabrala aj na zmes sladká kukurica. Druhá výprava v septembri priniesla naopak zábery v poobedňajších hodinách. Nnajväčšia ryba mala opäť osem kilogramov.

Držia sa v prúde

Problémy nám dlhú dobu robilo lokalizovanie miestnych kaprov. Celé minuloročné leto sme ich chodili obdivovať do ramena, kde sa preháňali pod hladinou spolu s metrovými amurmi. Napriek tomu chytanie v ňom neprinieslo očakávané výsledky. Brali hlavne jalce, takže bolo treba hľadať priamo v kanáli. Sonarom sa nám podarilo presne lokalizovať zatopenú kamennú hrádzu oddeľujúcu ho od ramena. Práve pri nej sme následne chytili skoro všetky ryby.

Kŕmenie je v našom prípade skôr symbolické. Niekoľko gulí a peliet do PVA punčochy, prakticky žiaden partikel. Chytili sme kapra aj na osamotenú guličku bez akéhokoľvek zakrmovania. V septembri sme na udice nahodené len 10 metrov bokom nemali ani záber, pritom nastražené bolo identické boilies. Aj keď to vyzerá banálne, takáto vzdialenosť skutočne môže zohrať dôležitú úlohu.

Najväčšia ryba, akú sme z Váhu zatiaľ vytiahli - 14 kilogramový šupi skočil na udicu Peťa Juríčka.

Nemá to čaro

“Prišli sme k vode, kde sa nás ujal pozorný domáci, zaviedol na miesto, povedal, že máme hádzať sto metrov od brehu, lebo tam Nemci ešte včera chytili dvadsiatku na ovocné gule a každý deň nás prišiel pozrieť a opýtal sa, čo nám chýba. Sto metrov naľavo aj napravo chytali ďalšie partie. Prvý deň dva zábery, druhý deň tri a potom dva dni nič, atď. Spolu sme chytili päť kaprov nad desať kilov a išli domov. Všetko na boilie značky xxx. Pri bráne nám poďakoval majiteľ jazera.” Predstava takejto rybačky ma desí.

Takže teraz ako vyzerá výprava Carp Teamu Kochanovce. Ako príklad poslúži VN Mikšová, kde sme boli koncom augusta 2004. Dorazili sme okolo obeda a začali hľadať miesto. Po poľnej ceste sme vyšplhali až na zemiakové pole, z ktorého vodu nebolo ani vidieť. Prvá otočka toho dňa, späť na asfaltku a po nej na druhú stranu. Zastavujeme pri rybárovi, podľa jeho tvrdenia nič moc. Obchádzame ďalších dvoch, hovoria prakticky to isté. Žiadne voľné miesto. Otočka číslo dva.

Chceme si pozrieť rieku pod elektrárňou. Na poľnej ceste odstavujeme vozidlo a šlapeme dvadsať minút lesom. Chodník však kopíruje breh v takej vzdialenosti, že vodu nevidno. Sadáme do auta a vyberáme sa ďalšou cestou. Postupne sa vyšplháme až na vrchol miestnych lazov, kde s člnom na streche pôsobíme ako mimozemšťania. Miestni nás opäť otáčajú späť. Ubehli dve hodiny od príchodu a sme opäť pri elektrárni.

Vraciame sa po hlavnej ceste dva kilometre smerom na Trenčín a prechádzame na hrádzu. Miestni si pri kopaní zemiakov klopkajú po čele, keď nás po pol hodine vidia vracať sa nazad k elekrárni. Hrádza totiž končila v lese. Takže sme znovu na poľnej ceste vedúcej k zemiačnisku, tentokrát odbočujeme správnym smerom a prichádzame k nádrži. Tu sa však chytať nedá. Takže otočka, prejazd na druhú stranu, po niekoľkých hodinách sa zvítame s tým istým lovcom, ktorí nám už podal jedno info. To ďalšie je, že za chvíľu končí a môžeme ho vystriedať. Poďakujeme sa a ideme si hľadať niečo iné. Nakoniec to po poldňovom snažení vychádza, no udice zavážame až v noci. Mimochodom Mikšovú by ste v ideálnom prípade na aute dookola obišli v pohode za desať minút. Chytili sme tam piatich kaprov, najväčší mal necelých päť kilogramov.

To ma baví. A aj preto ma Maďarsko neláka. Ťažké vody s obrovskými kaprami sú predsa priamo pod mojím nosom.

Pozri aj: Ťažká malá Orava